Ako v rozprávke.
Nemusí sa ponáhľať vstávať, nemusí variť. Na peci už bublá polievka a v rúre
sa pečie mäso.
Ide do kúpeľne a keď odtiaľ vyjde, užasnuto nazerá do spálne.
UAU! Už je ustlané!
Nikto nerepce, nikto sa neháda. Deti nielenže poslúchajú na slovo, už dopredu vedia, čo od nich chce. Akoby jej čítali myšlienky.
Obed je úžasný, aj to stolovanie.
Nevychádza z údivu.
Namáha si svoje mozgové závity, ale nič ju nenapadá.
Ešte viac zostane prekvapená, keď ju manžel pozve na prechádzku, potom
do cukrárne. V duchu čaká, kedy zatočí na štadión, veď dnes je futbal. Ale on nič. Ako keby ani nevedel, čo je to lopta.
Večer na terase vypijú pri západe slnka kávu. Bez slov.
Ani ich netreba, lebo si po toľkých spoločných rokoch dokážu čítať myšlienky.
Večer zaspáva s pocitom, že toto snáď ani nie je pravda.
- Mamí! – ťažko otvára oči.
- Mamíí! – ten zvuk jej drása uši.
- Mamíííí!! – ale to už vyskočí z postele a uteká do detskej izby.
- Kde mám rifle? – A ja mám kde ponožky? – A mne si prečo nevyžehlila sukňu? –
Nechápavo pozerá, čo sa to deje.
- Dofrasa, ako to, že si mi nevyčistila oblek?! –
Pozerá po deťoch a mužovi sprvu nechápavo a potom sa jej rozžiaria oči.
Toto je konečne moja normálna rodinka!
A ten včerajšok?
To bol predsa „len“ Deň matiek.
„- Ešte dobre, že je len raz do roka! -“
PS: Dúfam, že všetkým došlo, že je to myslené s nadhľadom. Ale ktovie, kde všade je to pravda?