Katarína Budzelová
Lampáreň - Čo sa deje s POST-om?
Už tretí deň sa nemôžem prihlásiť na svoju mailovú stránku na Sme-čku - POST-e. Nevie niekto, čo sa deje? Neviem ani kde......
Už tretí deň sa nemôžem prihlásiť na svoju mailovú stránku na Sme-čku - POST-e. Nevie niekto, čo sa deje? Neviem ani kde......
Ten deň začal úplne nevinne. Rannou omšou. Problémy sa začali až potom – keď som zistila, že nemám kľúče od bytu. – Asi som ich zabudla doma, pomyslela som si. Ešte dobre, že dcéra býva dve poschodia nado mnou a máme jedna druhej kľúče. Ale... moje kľúče doma neboli. Neboli vo vrecku vetrovky. Neboli ani v taške. Musela som sa pozrieť pravde do očí. Stratila som kľúče. Ale ako sa hovorí – topiaci sa aj slamky chytá.
Ľudská ľahostajnosť. Koľkých z nás sa to týka? Vieme plakať pri mnohých reláciách typu Modré z neba alebo Srdce pre deti. Rozčuľujeme sa, keď v správach ukazujú zábery nehôd, kde zbytočne vyhasne ľudský život pre bezohľadnú jazdu vodiča. A čo robíme my?
Blízkosť poľských hraníc nám vždy umožňovala sledovať mnohé ich televízne programy. Či už to boli zábavné, športové, alebo aj filmy. Vzhľadom k tomu, že som sa len do toho regiónu vydala, boli pre mňa spočiatku ich programy, ťažko pozerateľné – hlavne po stránke jazykovej. Ale postupne som si zvykla. A môžem povedať, že poľské vedomostné súťaže ma dodnes vedia chytiť. Sledujem ich a aj sa snažím odpovedať ešte skôr ako súťažiaci. Teda....ak porozumiem.
Celým Slovenskom otriasla správa o šialenej jazde mladého, 19-ročného vodiča Dávida D v Dubovanoch., ktorej výsledkom bola smrť dvoch školáčok Simonky a Alicky. Smrť, ktorej sa dalo predísť. Stačilo tak málo – ísť predpísanou rýchlosťou. Pred pár dňami ste informovali na tlačovke o zmenách, ktoré čakajú nielen vodičov, ale aj policajtov na cestách. Všetci vieme, že sa zvýšili pokuty za jednotlivé prehrešky. Že príslušníci policajného zboru budú
Čas Vianoc je už za nami. Čas, kedy môžeme byť obdarovaní, alebo ešte lepšie, môžeme byť darcami. Asi každý dostáva rád darčeky, aj ja. Ale ešte viac ma teší, keď môžem urobiť urobiť radosť niekomu inému. Tak, ako pred rokom. Sestra oslavovala abrahámoviny. Na tom by nebolo nič zaujímavé, keby v tom čase už nebola rok pri dcére v Londýne, druhá sestra býva na Východe republiky a ja na Orave. Pôvodný nápad bol, že príde na Slovensko, ale ako sa hovorí, človek mieni a Pán Boh (alebo okolnosti) mení.
Prečo človek, ktorý poctivo pracuje sa nedopracuje k ničomu? Prečo ten, ktorý nemá žiadnu chrbtovú kosť sa má dobre? Prečo?
Vrátila som sa dnes k jednému článku, kde istý bloger komentuje vysielanie komerčných televízií. Je zaujímavé, keď sledujete reakcie diskutérov na takýto článok. Vyostrilo sa to do rozmerov typu - jedni zatracovali a zatracujú socielizmus a druhí ho, nemôžem povedať, že obhajujú, ale niečo na ten spôsob. Rozmýšľam, koľkí z tých, ktorí tam písali mali priamo negatívnu skúsenosť z čias socializmu.
Ja neviem, či som len ja taká naivná, že verím v ľudské dobro. Že dúfam, že ľudia nie sú zlí a vypočítaví a chamtiví. Asi to teraz znie ako nejaké klišé, ale ja to dnes naozaj tak cítim a pritom som v poriadnych rozpakoch. Myslela som, že je to žart, keď som to počula v správach, ale ono je to fakt pravda. Že čo?
Keď som nastupovala do základnej školy ako učiteľka, práve moja dcéra išla do prvého ročníka. Takže sme mali dupľované zážitky zo školy. Ako prváčka bola samozrejme vždy skôr doma ako ja a aj úlohy si robila sama. Ale keď som zistila, že tie "čiarky" predsa len neboli také rovné, ako by mali byť, tak som urobila zmenu. Robili sme úlohy spolu, keď som prišla zo školy aj ja. Úlohy nám išli doslova od ruky. Dcéra bola šikovná. Moje prekvapenie nastalo, keď sme robili úlohu z matematiky.
Ani sa jej ráno nechcelo otvoriť oči. Keď si predstavila, čo všetko ju čaká... A v tom! Čo to vonia? KÁVA! Ešte nikdy necítila vôňu kávy... v posteli. Vždy bola na nohách a robila si ju sama. Spod privretých viečok sleduje, ako k nej potichu prichádza manžel s deťmi a ten lahodný nápoj nesie na podnose. A k tomu ešte čerstvé šišky. .
Veľmi rada píšem fejtóny. Aj keď ich nemám veľa na konte. Keď mi môj kolega povedal, že môžem sa pridať na stránku blog.sme a písať nielen fejtóny, tak som sa potešila a plná nadšenia okamžite aj vyplňovala potrebné formuláre. No v polovici som sa sekla.
Poznáte ten pocit, keď sa na niečo veľmi tešíte, ale naozaj veľmi a potom zistíte, že nič z toho nebude? Včera som išla s dcérou od autobusu (má 18 rokov) a takmer sa mi podarilo stúpiť na malé mačiatko, ktoré sa na chodníku triaslo od zimy. Dcéra hneď, aby sme si ho zobrali, ale ja mačky naozaj nemusím, tak som to rezolútne zamietla. Ale pri tom prekáraní sme si spomenuli na príhodu, ktorá sa stala, keď mala asi sedem rokov. Vtedy sme ešte bývali u svokry v rodinnom dome.
Človek nie je neomylný. Alebo každý, kto robí, robí aj chyby. Ide len o to, či omyl, ktorý spravíme, uškodí nám, alebo niekomu inému. Kto si ale môže dovoliť zmýliť sa tak, aby to nemalo katastrofálne následky? Poviete si, že isto lekári, záchranári, hasiči, poprípade sudcovia. Skrátka tí, ktorí nejakým spôsobom majú určitú "moc" nad našimi životmi. Ale omyly, či chyby sa môžu stať aj tam, kde síce nejde o život, ale o obyčajnú existenciu človeka. Moja kamarátka totiž zažila šok. Doslova. A poriadny. Potrebovala...
Mám spevokol a pravidelne mávame skúšky. No a keďže každá má už svoje rôčky, po skúške príde čas aj na nejaké to predebatovanie svojich problémov. Najčastejšie na tému deti - vnúčikovia a vnučky, lebo takmer každá v zbore je už babkou. No a jedna včera takto okomentovala príhodu.
Dnes som si všimla jeden článok v nemenovanom denníku, kde sa píše o majetkovom priznaní poslancov NR SR za rok 2009. Nuž, pekné a zaujímavé. Pre tých, ktorí nevedia o čo ide, tak stručne a zjednodušene zhrniem. Viac ako 30 poslancov malo za minulý rok príjem - 0 eur! Áno, dobre vidíte. Vyvstala tam otázka ( v tom článku), z čoho tí páni minulý rok žili.
Pamätám si, keď som ako dievča pozerala večerné televízne programy. Nebol síce vtedy veľký výber, ale pozerala som a tešila som sa. Moju radosť dokázala skaliť pri obrazovke jedna jediná vec. Keď sa na začiatku filmu objavila v rohu veľká hviezda, už som vedela, že je zle. Moja mamka vtedy nekompromisne zavelila:- A do postele! - tak prísne, až sa mi chcelo plakať. Ale poslúchla som. Čo na tom, že počas celého filmu tam možno boli dva bozky. Ale bola predsa hviezdička. A dnes?
Z každej strany počúvame o zadĺženosti našej krajiny. O tom, ako zle hospodárila predchádzajúca vláda. O tom, ako skorumpovaná bola táto vláda, čo všetko má na rováši. Ani sa mi to nechce vymenovať, lebo to by už bolo opakované ako pokazená platňa. Pardón – CD. Ja viem, že zadĺženosť je veľká a v podstate inú možnosť ani nemáme, ako
Počas letných prázdnin ma zarazila jedna vec u politikov. Išli na dovolenku. Poviete si - nič nové, ale... Bolo to v čase po parlamentných voľbách. Mnohí z nich nastúpili do práce ako noví poslanci, či dokonca ministri. Normálny človek, (nechcem povedať obyčajný, lebo v poslednom čase sa tento výraz spája s istými už politikmi) keď nastúpi do nového zamestnania,
Kedysi som čítala jeden krátky príbeh. Nepamätám sa, či bol vo forme vtipu, ale myslím, že to je jedno. Svätý Peter stojí pri bráne do neba a triedi nebožtíkov na dobrých a zlých. Dobrých púšťa do neba a zlých posiela do pekla. Keď tu zbadá, že jeden z nebožtíkov stojí prostred oboch radov. Svätý Peter sa ho pýta: - Čo tu tak postávaš?-