Jeden príklad za všetky.
Prvá tohtoročná nádielka snehu a svätá omša na Sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie ráno o 7.hod. Kto v tom čase prechádzal okolo nášho kostola (v Rabči), videl klasickú situáciu. Autá zaparkované popri ceste. Ja viem, že je to „nič nové na svete“, ale... . Veď aj ľudová múdrosť hovorí: Dovtedy sa chodí s krčahom na vodu, kým sa nerozbije. A ten pomyselný krčah sa rozbiť mohol.
Sanitka so zapnutým majákom. Neviem, ku komu šli, ale viem, že ten dotyčný tú sanitku určite potreboval. Napriek tomu musela zastať, lebo vďaka autám nemohla prejsť. Tí, ktorí ste tam boli, možno poviete, že bolo plno snehu, fujavica a vozidlá neboli schopné reagovať rýchlejšie. Jednoducho – nešlo to. Ale predvídať sa dá. Myslím, že aj vyhláška hovorí niečo o tom, že parkovať pri ceste sa smie, ale tak, aby jeden jazdný pruh zostal voľný.
A teraz na prichádza na rad známe keby...
Keby niekto dostal infarkt...
Keby niekto havaroval...
Keby sa malo narodiť dieťa...
Keby.... skrátka, vždy tu ide o ľudský život.
KEBY... išlo o VÁS, ako by Vám bolo?
Asi by vám to už bolo jedno, lebo KEBY sanitka prišla neskoro, tak by ste ju už nepotrebovali. Lebo Vaša ďalšia jazda by už bola posledná.
Na cintorín.