Inak to nebolo ani s deťmi. Rozprávky na poľských kanáloch hltali s notorickou pravidelnosťou. U nás ešte nechyrovali o „disneyovkách“, no naši už vedeli o Káčerove, „gumišoch“, „smierfoch“. Jednoducho, nedeľné podvečery vždy patrili im.
Keď manžel pravidelne prepínal na poľské kanály za účelom „papučového športového vyžitia“, išlo ma rozhodiť od zlosti. Ale... to, čo sa začalo úplne obyčajne, skončilo pri nečakanej rodinnej tradícii.
Skoky na lyžiach. Vychádzajúca športová hviezdička Adam Malysz nás v 90-tych rokoch minulého storočia chytil za srdce. Začali sme mu fandiť. Celá rodina. Dokonca si deti s manželom vymysleli rodinnú súťaž pri skokoch. Hádali pri doskoku, koľko kto skočil. Kto bol pri tipovaní najbližšie, vyhrával. Síce nič, ale ten pocit stál za to. Pamätám si na najväčšieho Malyszovho súpera Svena Hannawalda. Na jeho víťazné gesto pri doskoku, ktoré sme tak nemali radi, lebo to znamenalo, že skočil viac ako Adam.
Počas celých týchto dlhých rokov sme držali palce Adamovi, ako keby bol náš. Spomíname na jeho úspechy v sezónach 2000/2001 a po ďalšie dva roky, keď vyhral Svetový pohár, „Turniej čtyroch skočni“ v roku 2000/2001 a mnohé iné úspechy. Ja ich tu nechcem menovať, je ich mnoho. Chcem spomenúť to, ako ľudia mali a majú ho radi. V čase najväčších úspechov zložila na jeho počesť skupina Golec pieseň Zwycienstwo (Víťazstvo). ( http://www.youtube.com/watch?v=6248fsBkWGw )
Pri svojom poslednom súťažnom skoku v Planici vystúpil na pódium. Bol tretí. Nič lepšie, ako takéto rozlúčenia s kariérou si nemohol želať. Keď sa mu potom poklonil Robert Kranjec (bol druhý) a jeho krajan Kamil Stoch (prvý), väčšej úcty sa mu vtedy asi ani nemohlo dostať. Musím sa priznať, bola som zvedavá, ako sa zachovajú aj ostatní, ktorí vystúpia na pódium pri vyhlasovaní a ocenení celkového víťazstva SP. Tam Adam skončil tiež tretí. Simon Ammann (druhý) ma nesklamal. Zato víťaz tohtoročného SP Thomas Morgenstern to vyriešil šalamúnsky. Na pódium ho doniesli jeho rakúski spolupútnici na pleciach. Ja viem, mladosť sa nerada korí.
Na rozlúčke v Zakopanom bolo vidno, že ľudia majú Adama naozaj radi. Že si ho vážia. A čo je dôležité, on po celé tie roky zostal skromný a úprimný. Žiadny nos dohora. Sledovali sme na TVP 1 jeho rozlúčku od rána. Boli tam pravidelné vstupy. Poviem vám, aj sa tlačili slzy do očí, keď som si uvedomila, že „Orla z Wisly“ už neuvidíme skákať. Ale myslím, že Adam má dôstojného zástupcu za seba – Kamila Stocha.
Ja len dúfam, že stále sa budeme mať na čo tešiť, keď príde ďalšia skokanská sezóna.
PS: Čo myslíte, budeme raz aj my na Slovensku schopní uctiť si takto odchádzajúcu športovú legendu, podotýkam, ešte žijúcu? Alebo si počkáme až to bude „in memoriam“? Viď prípad Jána Popluhára.